Emocionálne a mentálne zložky

Emocionálne, mentálne a spirituálne faktory:

• Emócie sú napríklad zlosť, hnev, zúrivosť, strach, závisť, nenávisť, žiarlivosť, chamtivosť, chtivosť, nenásytnosť, neprajnosť, hádavosť, odsudzovanie druhých, pohŕdanie, porovnávanie sa s druhými, nanucovanie svojej mienky, nutkavá kontrola druhých, nepriateľské myšlienky voči sebe alebo druhým, príliš dlhé smútenie, lipnutie na veciach a názoroch, nemiernosť v jedení a pití atď. Z toho vzniká vnútorný boj. V myšlienkach a pocitoch sa človek často zaoberá tým, čo ho hnevá, čo ho urazilo, poranilo, čoho sa mu neustále žiada... Emócie majú vplyv aj na autonómny nervový systém (ANS), kde môžu vyvolávať dlhšie trvajúcu aktiváciu jeho časti - sympatiku ( zodpovedného za útek alebo boj v nebezpečí) a tým aj telesné reakcie, obranné reflexy a vyčerpávanie organizmu. Človek môže ciitit pritom rozličné pocity v oblastiach tela alebo dokonca tzv. vegetatívne príznaky: búšenie srdca, sťažené dýchanie, nepokoj, trasenie, potenie, zhoršený spánok, nutkavé myšlienky...

• Emócie boli už od pradávna známe a je o viacerých z nich niekoľko krát písané aj v Biblii a iných spirituálnych knihách. Ja neodsudzujem emócie, máme ich v určitej miere každý; len vysvetľujem rozdiel v kvalite rozličných pocitov. Vyberte si sami.

• Rozdielne sú city ako láska, radosť, vnútorný pokoj, pravda, harmónia, priateľskosť, jemnosť, vďačnosť, dobroprajnosť a podobne. Toto sú vnútorné kvality.

• Psychológovia, lekári i laici väčšinou nepoužívajú rozdielne označenia pre city a emócie a pojmy zamieňajú. A niektorí hovoria o pozitívnych a negatívnych emóciách.  Ale mne sa to rozdelenie osvedčilo v praxi. Keď vysvetľujem ľuďom obraz, ktorý mám o emóciách - že sú to pohyblivé dynamické reakcie na vnemy (odvodené od angl. motion = pohyb), ktoré stoja ľudský organizmus veľa energie, hlavne ak zostanú dlhý čas v tele a mysli uviaznuté, ľudia presne chápu, o čo ide a ako ich to vyčerpáva, koľko času zaberajú nutkavé myšlienky a telesné rozladenie do tohto smeru. Čím sú emócie silnejšie, tým viac znemožňujú koncenráciu na iné potrebnejšie veci a zastierajú pravdivé vnímanie situácie. Človek vtedy vidí a posudzuje akoby so zastretým vedomím, jednostranne s tunelovým pohľadom na vec, ovládaný aj telesnym prežívaním aktuálnych emócií.

• Aký je rozdiel medzi láskou a zamilovanosťou? Kto pozná cit nepodmienečnej stabilnej lásky a zažil aj zamilovanosť, vie to veľmi dobre. Skutočná láska otvára srdce, hreje človeka a spája ho s druhými. Je to trváci cit, ktory nestojí silu a energiu. Zamilovanosť núti človeka stále myslieť na objekt zamilovanosti, na ktorom ľpí v myšlienkach i pocitoch, má vegetatívne príznaky, nedá sa mu veľa jesť, má premenlivé stúpajúce a klesajúce pocity - závislé od momentálnej priazne objektu zamilovanosti a stojí ho to veľa energie... Možno niekto namietne, že by v zamilovanosti hory prenášal...Momentálny pocit je často skutočne taký. Ale koľko trvá taká intenzita? Ako dlho človek vydrží v tej búrke hormónov a motýlikov v bruchu? A čo sa stane, keď sa zistí, že ten idol nezodpovedá jeho fantázii? A čo by urobila láska, keď zistí, že ľúbený má odchýlku od vlastnej predstavy? Nie som proti zamilovanosti. Len som chcela priblížiť jej chrakteristiku smerom k emócii.
   

• Na rozdiel od emócií nám vnútorné kvality energiu neberú ale nás posilňujú. Sú stabilnejšie a môžu sa označiť za vnútornú esenciu človeka a za to, čo nám otvára spojenie k Najvyššiemu. V momentoch kvality lásky, radosti,harmónie, vnútorného pokoja dobroprajnosti atď sa cítime vo svojom strede. Každý to môže vyskúšať sám, ako sa cíti v kvalite vnútorného pokoja a ako pri nepokoji; ako sa cíti v kvalite spokojnosti s tým, čo má a ako pri chamtivosti, chtíči, závisti druhým; ako sa cíti pri kolotoči vnútorného boja a ako...

• v časoch, keď sa nám darí si vnútorné kvality stabilnejšie udržať, môžeme sa dostať dlhšie trvajúceho blahodárneho pocitu vnútorného pokoja a spojenia s inými (bez vnútorných bojov, bez porovnávania sa s druhými, bez súperenia, bez potreby povyšovania sa či ponižovania druhých, bez pocitu, že sa nám niečoho nedostáva, máme málo, nedávajú nám uznania...); jednoducho máme pocit, že sme momentálne vo svojom strede a pritom dynamicky prispôsobiví momentálnym okolnostiam života.

• Podobné vegetatívne príznaky ako pri emóciách sa môžu dostaviť aj po prežití traumy, šoku alebo zľaknutí. Vnímanie vzniku šoku, zľaknutia, traumy a potraumatickych ťažkostí je individuálne ťažké. Najčastejšie vzniká vtedy, ak prežívaná situácia je pre človeka príliš silná a ťažká, príliš náhla a rýchla na to, aby sa človek cítil schopný ju zvládnuť. Vzniká pocit ohrozenia, boja či úteku alebo bezmocnosti a ustrnutia.
  Reakcie sympatikovej časti ANS slúžili oddávna na záchranu života, keď v ohrození musel človek okamžite mobilizovať svoje schopnosti i sily a utiecť pred tigrom či bojovať s nepriateľom. Pretože rozhodnutia "novej"" mozgovej časti - kôry trvajú dlhšie, musia byť záchranné reflexy zakódované v starej časti kmeňového mozgu, ktorý majú aj zvieratá, aby mohli na svoju záchranu reagovať. Zvieratá sa po úspešnom úniku vytrasú, vybehajú či ináč telesne odreagujú. V dnešnej dobe sa v našej spoločnosti nevyskytuje skutočne ohrozenie tak často, ako v minulosti. Napriek tomu reaguje napr. podriadený na prísneho šéfa, tlak termínov alebo na šikanovanie, ako keby bol za dverami lev. Lenže ak po vzniknutí sympatikovej reakcie =stresu nemá možnosť na telesné "vybitie" adrenalínu, kortizónu a iných látok, môžu tieto zostať v krvi a predlžovať reakciu. Častým opakovaním takýchto reakcií sa vyčerpávajú energetické zásoby tela.

• Veľmi často vzniknú traumatické zážitky v detstve, keď sa deti cítia ohrozené momentálnou situáciou - už aj z dôvodu, že sú telesne malé a slabšie ako dospelý, ktorý na ne kričí alebo ich bije. Ale aj z dôvodu, že ich nervový systém je ešte nezrelý, aby pochopil, čo sa deje, čo môže dieťa urobiť, aby sa necítilo bezmocne alebo zo situácie mohlo uniknúť.
• Často sa na traumatizujúcu situáciu po čase zabudne. Len v určitých častiach mozgu môžu zostať útržky spomienok, ktoré pri opätovnom účinku častí vtedajšej situácie (napr. určitej vône, farby, úzkeho priestoru, určitých slov či jednania  spoločníkov atď.), môžu vyvolať vegetatívne príznaky a človek cíti určité emócie a reakcie, aj keď ho momentálna situácia reálne neohrozuje a nezraňuje. Potom si to nevie vysvetliť, čo sa deje alebo často robí projekciu na práve prítomnú osobu či situáciu.
• Pri terapii sa hľadajú vyvolávajúce faktory (trigery) a uvedomením, pomenovaním a určitými sprevádzajúcimi technikami sa zmierňujú postupne vegetatívne účinky a následky traumy, ak pacient spolupracuje.

• Mentálne faktory: tu ide najmä centrálny nervový systém, kognitívne schopnosti, vnímanie, pamäť, schopnosti riešenia stresu a problémov, zaochádzanie s nutkavými myšlienkami a strachom
• Možná terapeutická podpora: podľa potreby skúmanie pevzatých vzorov myslenia, ktoré blokujú životnú kvalitu a uzdravovanie pacienta (napr. presvedčenia: "nikto ma nemá rád", "som bezvýznamý", "aj tak nikdy nebudem mať úspech, "nemôžem nájsť správneho partnera", "stále robím nesprávne rozhodnutia", "môj život nemá význam", "každý mi krivdí", "aj tak sa nikdy neuzdravím", "nezaslúžim si byť zdravý", "ak sa uzdravím, opustí ma partner alebo mi nedajú invalidný dôchodok" ), mentálna hygiena v zmysle odbúrania prebytočných vnemov (napr. redukcia neustáleho zapnutia mobilu v súkromí po zamestnaní, neustálej pohotovosti a dosiahnuteľnosti pomocou Mailu či telefónu, redukcia pozerania reklamy, atď.) , tréning vedomého života, tréning pozornosti a koncentrácie, sústredenie sa na vnímanie "teraz a tu", význam ticha

Rešpektujem, ak sa pacient nechce nejakou oblasťou svojho života zaoberať. Nikto nie je nútený hovoriť o svojich emóciách, pocitoch či svetonázore. Ponuka je myslená pre tých, ktorí potrebujú v menovaných oblastiach podporu. Nie každý, kto príde napríklad na ošetrenie jaziev a zrastov po úraze či po operácii chce rozoberať svoje negatívne zážitky. Ale pre niektorých ľudí je to hlavná téma terapie - napríklad pri veľkom vyčerpaní, po šoku alebo zľaknutí, pri problémoch v rodine alebo na pracovisku.